M.A.S.O.

Nedeľa (5.8.07) Konečne som sa prinútil napísať ďalší príspevok do toho, blogu... Žijem, prvá dobrá správa. Ale nie, mám sa omnoho lepšie, fáza bolesti pominula a vystriedala ju fáza osamelosti. Je zaujímavé, že človek sa v tejto fáze prekonávania zaniknutého vzťahu cíti sám, i keď je obklopený ľuďmi inými. A tých ľudí, ktorí sa ma snažili obklopiť, bolo minulý týždeň požehnane.... V piatok ma kamarát, ktorí, ktorého som vychoval, v podstate, zavolal na párty k jeho novej frajerke. O čo zaujímavejšie bolo zistenie, že jeho nová ma nie len pozná, ale že ma má rada, a naozaj je jej veľmi ľúto, čo sa mi prihodilo (čítajte predošlé kapitoly :D ). Zúfalo sa ma snažili dať dokopy so slečnou, inak celkom milou, ktorá však nielen že nemala ani elementárny záujem o moju osobu, ale i jej životná filozofia sa úplné vymykala čomukoľvek, čím sa hoc len vzdialene riadim ja. Akosi, hmm.... myšlienku panny až do svadby ešte pochopím, to je otázka viery, a to ako vzdelaný človek rešpektujem, no táto mladá to zabila vyjadrením, že jej najväčšou záľubou je stráženie detí po nedeľnej omši... A vôbec, čo tu vlastne riešim. :D Nejakú dobu som sa ešte pohyboval z krčmy, do krčmy, no zistil som o sebe zarážajúcu vec. Som očividne konzervatívny. Osloviť cudziu ženu, dievčinu, a podobné to stvorenie, mi pripadá nielen ťažké, nie, mne to pripadá nemožné, trápne, a hmm.... neviem, divné? A tak sa naďalej spolieham na mojich milých kamarátov a kamarátky, že ma raz, jedného dňa zoznámia s babou, ktorá má so mnou aspoň čosi málo spoločné.  (prepáčte zníženú kvalitu tohto príspevku, ak budem mat viac času a lepšiu náladu, bude to lepšie)